Osaka love (kapitola IV - začiatok priateľstva)
Nevedel o čom sa rozprávajú. Svoju zvedavosť zabíjal v hľadení do stropu. Nič iné mu neostávalo. Nemôže tam sedieť pri policajnom výsluchu. Prstami si bubnoval po líci a hľadel hore. Trvalo to už snáď večnosť. Je normálne takto dlho vypočúvať? Asi áno, aspoň vo filmoch to tak bolo. Lenže on už to chce vedieť. Chce Michiho vziať a odviesť domov a potom pôjdu spolu opäť von. Niekam na zmrzlinu alebo podobne. Prečo mu ale neprestajne šlo na rozum, že týmto to neskončilo? Povie im Michio všetko? A pravdivo? Čo ak niečo zamlčí? Niečo podstatné? Škoda, že tam nemôže byť. Znervózňuje ho ten pocit bezmocnosti. Len tu sedieť a čakať. Toto neznáša!
Nekonečná nedočkavosť. Už ako malý mal s týmto problémy.
„Nervózny?“ pohliadne na Eijiho, ktorý si prisadne. Ako to, že nie je pri výsluchu?
„Hej.“ Riekne sucho a svoj pohľad stiahne z Eijiho do steny oproti sebe. Vôbec by nebolo od veci, keby sa odtiahla, odsunula, pohla a on mohol vidieť na Michia, ako sa mu darí. Je pri tom aj psychológ, keby k niečomu došlo. Musí to byť neskutočná trauma. Ale i tak, to Michio vzal akosi statočnejšie, než by bol povedal na obeť tak brutálneho znásilnenia. Obeti často pomáha i nenávisť, a zloba ktorú môže vyprodukovať. To bol i ten výstup na izbe. A teraz, keď sa môže z chuti vyrozprávať a nadávať na nich. Určite viac nadáva ako hovorí o tom, čo sa stalo.
Na Akirovej tvári sa mihne úsmev. Michio musí byť úžasný. Treba ho len viac spoznať a ísť do hĺbky jeho duše.
„Vedie si dobre. Síce kľaje ako pohan, ale detektív je na to zvyknutý. Len nie od takého...“ Akira švihol pohľadom bokom po Eijim. Vypadal tak, akoby nevedel nájsť správne slovo. Ten výraz, že sa hrabete v pamäti a to slovo poznáte, len si ho neviete sformovať a riecť.
„...nesúď knihu podľa obalu.“ Riekol v tom mrzáckom tichu Akira s úsmevom. Vážne by tam chcel vbehnúť a... a čo potom? Nič.
„Kedy to už skončí?“ opýtal sa hľadiac na špičky svojich tenisiek. Nebaví ho sedieť v nemocnici. Všeobecne nemocnice nemá rád, i keď je to jeho akýmsi druhým domovom. Jeho matka tu trávi viac času než by chcel. Najmä ako malý chlapec po škole za ňou chodil do práce. Zmizol v ňom strach pred injekciami a liekmi. Ale nedôvera voči ním stúpla na vysokú hranicu. I potom, čo jeho matka radšej užívala alternatívnu medicínu než predpisy liekov od doktorov.
„To netuším.“
„A, prečo tam nie si ty?“ opýtal sa. Čo ho niekto vyhodil?
„Dajme tomu, že ma ani nepotrebuje.“ Usmial sa Eiji. I keď v tom úsmeve bola ľútosť a trpkosť. Takto si asi svoju prax na policajnej stanici nepredstavoval. Ale tak, čo myslel, že sa hneď dostane k veľkému prípadu a neminie ho prijatie do zboru a hneď aj povýšenie? Takto to rozhodne nechodí. Ešte nemá dokončenú školu ako od neho počul.
„Som rád, že si mi zavolal.“ Akira len mykol plecami.
„Nič to neznamená.“ To aby si nemyslel. Lebo ten pohľad vtedy v parku, akože... no, doteraz ho z toho mrazí.
„...mohol si zavolať 110.“ Nahol sa bokom k Akire s úsmevom. Vážne, vypadal tak dotknuto, že sa k nemu nakláňa, akoby ho chcel zožrať. Skôr v tom bol nepokoj, a rozpaky než nechuť a strach. Akira by bol ochotný sa posunúť tak moc po lavici, až by došiel na kraj a v prípade nebezpečenstva by i spadol.
„Mohol, tak prečo si mi dával to číslo?“
„Na to potrebuješ odpoveď?“ no nie! už znova! Akira sa opäť odtiahol o kúsok. Nech si to Eiji neberie tak osobne, ale osobne nech si to rozhodne nejako vezme. Ale nie moc, ale dosť na to, aby mu došlo, že sa nemá takto k nemu nakláňať a plýžiť.
„...skôr radšej, mlč.“ Nenechá sa tak ľahko zahnať. Ako on si je vedomí toho, že Eiji má sexy zadok a iné prednosti. Je silný, chytrý a predáva zmrzlinu, ale i tak. Predsa len. Je to moc divné. A keby si dokázal predstaviť, že ho takto veľmi priťahuje chlap, tak by to zle dopadlo. Vie o svojej orientácii toľko aby to stačilo, a nikto iný to vedieť nemusí. Chodil s dievčatami a nechával si zdať o chlapcoch. Spoločenský vyvrheľ nechcel byť. Aj keď sa vlastne nikdy veľmi nezaujímal o to, čo sa kde deje. Nechcel, alebo sa bál, alebo iné názory, ktoré ho odrovnali, sa s tým priznať. Povedal to matke, pretože je sestrička. Povedal to svojmu bratovi, ale nikomu inému na svete. Títo dvaja ľudia dokázali držať jazyk za zubami ako nikto na svete. Nechce aby to niekto vedel. Ale má taký pocit, že Eiji si to prečítal z jeho chovania. Pohľadov a pohybu. Už len to, aký je pri ňom nervózny. Ale skutočná príťažlivosť pre neho pramení z Michia. Eiji je ako ten veľký zlý chlapík, ktorý je vlastne dobrý, a má sexy zadok. Ale Michio je niekto koho zachránil. Je to jeho kamarát, a vôbec... ostatné veci, ešte nedokáže pomenovať a vysvetliť. Poznajú sa na to ešte príliš krátko. Ale stihol toho za tie dni toľko, že to nie je na zahodenie. Ale rozhodne to nie sú ani veci, ktorými by sa mohli pýšiť.
„Ja ti predsa neublížim Akira. Keby som chcel...“
„No, to je teraz úplne jedno.“ Nemal z Ejiho zrazu ten správny pocit. To, ako sa zakoktal a dal si po hlave pod lavičkou. Nie, už ho nemá.
„Nemyslím, že budem môcť ešte dnes za ním ísť.“ Postaví sa. „maj sa.“
Nechce tu byť, keď Eiji je tak divný. Nemá záujem o nejaké problémy, a hlavne nie s ním. Všetko je lepšie, než mať konflikt s takým chlapom, a polišom, ktorý po ňom zjavne ide. Ide, to slovíčko vážne znamená viac, než si kedy pripúšťal.
~*~
Bolo by nesmierne hlúpe a nezodpovedné hovoriť o tom, že zrazu bolo všetko v poriadku. Nebolo. A ľudia, ktorí sa okolo nás začali objavovať, boli čoraz horší a majetníckejší. Ja som nikdy nikoho nechcel vlastniť. A rozhodne nie Michia.
Nebavilo ho čakať doma. Ale nebavilo ho rovnako čakať niekam odkiaľ sa nepohne vpred. Rovnako ako mohol čakať v nemocnici, môže i tu. Je samozrejmé, že v nemocnici mal bližšie k Michiovi, ale človek je príliš prenosný. Potrebuje pohyb a rezervu, kedy môže utekať, revať a kričať po ceste na toľko, že až dorazí na miesto, tak zničí ostatok zo svojho vnútra. Žeby šiel kvôli Michiovi spáchať nejaký zločin? Tak zle a hlboko zase v tom nie je.
Posadí sa na posteľ a do rúk vezme husle. Prsty vezmú sláčik a zadíva sa na tento nástroj skladajúci sa z dvoch častí ako na niečo čo by nemalo v jeho izbe existovať. Nechce ísť na konzervatórium. Chce fotiť. Nikto ho nebude nútiť robiť rozhodnutia druhých. Nechce sa učiť hrať na husle. Stačí mu gitara. Prečo musí trpieť ešte ďalší nástroj. Nechce ho! Bože, neexistuje. On vážne neexistuje. Odloží husle a otvorí okno. Pohliadne na ulicu. Prázdna a pokojná. Najradšej by kričal. Práve na tejto tichej ulici. Rozbil ju a kričal. Tak veľmi by chcel zmeniť aspoň jednu vec. Toto ticho, ktoré ubíja. Tvári sa tak pokojne a je tak príšerné. Mlčí a drží ochrannú ruku pred čímkoľvek. Mlčí, a len sa díva ako sa všetko ničí. Všetci sa len dívajú a prizerajú ako sa mladý ľudia stávajú obeťami. Rovnako ako Michio. Prizerá sa krutosti a životu. Všetci mlčia... ticho... v ktorom umierajú.
„Bože...“ hodí sa na posteľ, ktorá pod jeho váhou sa prehne. Mäkký matrac. Doteraz sa divý, že mu matka nenatisla ten čo tvaruje chrbticu. Také hovädo zbytočné. Zakryje si oči predlaktím. Toto už nijako nevyrieši. Len čakať.
A tak sa hodiny míňaní a Akirova poloha sa nezmenila. Zaspal. Ani nepociťoval únavu alebo niečo iné z tohto žánru, ktoré by ho bolo schopné skoliť za tak krátky čas. Ale ticho, a všetky okolnosti ktoré mu nahrávali, s ním urobili svoje.
„Žije?“ opýtal sa ticho hlások, ktorý patril Matsuyovi. Muž vedľa neho len kývol plecami. Pohliadli na sebe a po tichom súhlase myšlienky, ktorá kolovala v ich oboch hlavách rovnako, Matsuya vzal svojho staršieho brata za zápästie a zdvihol mu ruku, ktorá zakrývala tvár. Vždy ho prekvapovalo, ako dokáže takto zaspať. Na tvári Matsuya sa vytvorilo niečo ako úškrn. Zdvihol ruku vyššie a na to ju pustil. Akirovi vrazila do tváre jeho vlastná ruka, na čo sa prebudil a takmer vyskočil.
„Ktoré hovädo?“ pretočil sa na bok, ako si buchol do oka. Zdá sa, že niekto má na jeho utrpení srandu. Matsuya! Prudko sa otočí, schňapne ho za nohavice a povalí na seba.
„Ja ti dám!“ začnú sa klbčiť ako dva naježené kocúry. A tie pazvuky ktoré vydávajú, tomu tiež dopovedajú.
Dlho netrvá, a Akira môže zistiť, že má akúsi spoločnosť. V kresle v rohu, ktoré stojí oproti oknu a vypĺňa úlohu pohodlia a dobrého výhľadu, sedí Eiji a zjavne sa dobre baví.
„Ei-Eiji!“ sotí svojho brata bokom, a ten zletí z postele. Len vystretá ruka spôsobila, že Matusya sa prevrhol a skotúľal sa dole okrajom postele. Zaznelo len tiché au. Ruka ktorý sa vystrela spoza okraju postele a padla naspäť dole. Porážka jednoznačná.
„Čo tu robíš?“ vyťukane sediac, celý strapatý a dokrkvaný sa opýta Akira.
„Prišiel som sa ťa opýtať na pár vecí ohľadom toho prípadu. A tvojho brata tiež.“
„Ja nič neviem.“ Vystrčí sa ruka spod postele.
„Ale...“ Akira sa vymotá z periny a postaví sa. „...ja som povedal všetko čo viem. A i keď som sa násilne snažil si na niečo spomenúť...“ pokrúti hlavou. To vážne nejde. Nevie viac, než povedal. O Matsuyi to nemôže povedať. On mu do hlavy nevidí, tak nevie.
„Ja vážne nič neviem.“ Znova a zase ubezpečil Eijiho, že nič nevie. A zrejme, i keby vedel, tak mu to ten chlap tým pohľadom a postojom a tým čo práve videl, úplne vytiahol z hlavy.
„Dobré tepláky...“ Eijiho pohľad skĺzol dole. Tepláky sa držali nízko pod bedrami a ukazovali pod bruško a skutočne chceli ísť nižšie. Akira skopíroval jeho pohľad a dostal sa až tam dole. No a čo? Má ich rád! Sú voľné, vzdušné a pohodlné. Vytiahne si ich vyššie a odkašle si, pri čom skloní hlavu. Nemusí vidieť jeho červeň v tvári.
„Nemáš spodné prádlo?“ opýtal sa Eiji bez akéhokoľvek zaprenia. Proste a jednoducho, sa ho to opýtal. Pretože tie tepláky boli vážne nízko a žiadny kus ničoho spod nich nevytrčiaval. Jedine ak by boli stiahnuté tak nízko ako tepláky.
„Mám.“ Urazene sa ofučí Akira.
„Aha...“ usmeje sa Eiji. Akoby mu mohol klamať. Keď sa tam klbčili videl mu zadok. Nahý zadok.
Nech mu dá láskavo pokoj. Nemá náladu, ale vážne, skutočne. Jeho Michio je chúďatko opustené v nemocnici s traumou a on ho tu vyzlieka pohľadom. Počkať, odkedy je Michio jeho? To je podivné znamenie, keď si privlastnil Michia. Mrkne očkami zo strany na stranu.
„Predpokladám, že sa i holíš...“ Akira sa preberie zo stavu, kedy nerozoznal či jeho Michio znamená skutočne to, čo si pod tým predstavuje. Prudko očervenel a otočil sa na odchod. Bez slova, robotickými krokmi, rýchlymi, takmer akoby neohýbal kolená vyjde zo svojej izby a tresne dverami až sa zachveje obraz na stene. On si tu len tak vlezie, a flirtuje s ním? A čo je jeho do toho, že sa holí? No a čo? Boooože, to je tragédia!
Toto bola nehorázna drzosť. Div ho nerozbije od zlosti. On ho vážne že... naporcuje na kúsočky. Dopadne horšie ako chúďa ryby. Na sushi. Dôjde do kuchyne a vezme nôž. Čo to do čerta robí? Je proste v takých rozpakoch až nevie čo so sebou. Bude hrať urazeného a zlého namiesto toho aby to priznal a ignoroval. To musí skončiť. Založí ruku v bok a druhú stranu boku vytrčí. Vypadá ako modelka na móle. Pošúcha si bradu. Proste tam pôjde. Je to jeho izba.
Vydýchne a otvorí dvere. Je zvyknutý na očumovanie, keď tancuje, ale proste... nie na nahý zadok, a aby sa ho nejaký relatívne cudzí chlap pýtal, či sa holí.
„Matsuay, necháš nás?“ pohliadne na svojho brata, ktorý sedí na jeho posteli. Len zdvihne na neho očká. Bez slova sa postaví a vyjde z izby uprostred rozhovoru s Eijim. Akira mu ustúpi a zatvorí za ním dvere.
„Takže, neprišiel si hovoriť o mojom zadku ani či sa holím. Chceš počuť, či som si na niečo nespomenul.“
A bude to hrať takto. Už sa nenechá týmto šupákom viac ovládnuť. Nepotiahne si tie tepláky. Len nech ho dráždia. Ak to nevydrží nech po ňom i skočí, či má blbé poznámky. Potom mu povie, že nie je o nič lepší ako tí chlapi ktorí znásilnili Michia.
„A ty si niečo pamätáš?“
Na Eijiho tvári bolo vidno, že ho Akira mierne prekvapil, svojou zmenou postoja. I tak mu prestáva Akira zrejme veriť. Je si tým priam istý. Určite si myslí, že zneužíva prípadu aby bol v jeho blízkosti.
„Ty mi ustupuješ?“
„Táto otázka patrí k prípadu?“ opýtal sa Akira opierajúc sa o stenu pri okne. On sa rozhodne nenechá zastrašiť, a nenechá sa ani urážať a ani očumovať a prijímať hlúpe poznámky.
„...takže si stál za stromom a díval si sa, je tak? To si si nevšimol vôbec nič? Ich postavy vôbec nič?“
„Michio vám snáď povedal, o tom chlapovi nie?“
Eiji sa nachvíľu odmlčal. To znamenalo, že nie je niečo v poriadku.
„Nie tak celkom... on...“
„On čo?!“ ten povzdych s Eijiho strany, neznel veľmi nadšene.
„Nezvládol to. Psychológ hovoril proste... že je v traumatickom zážitku, ktorý to nedovoľuje i keď chce. Jedine hypnózou ale... Michio nesúhlasil.“
„No ešte aby áno!“ čo to tam stvárajú? Tak on príjme Michia aby rozprával a títo kreténi to všetko pokašlú. To sa dalo od polície čakať. Neschopní.
„Že ja som vás volal.“
„To je to... chcem ťa požiadať, či by si o tom nemohol s ním hovoriť ty.“
No skvelé, takže aby teraz Michio nenávidel i jeho nie? len tak tak si dokázal opäť vydobyť jeho dôveru a teraz sa má vrhať na to, aby páčil z neho informácie o chlapovi, ktorý ho znásilnil. Na to nech zabudnú. Pokiaľ mu to Michio nepovie sám, tak na to kašle. Môže sa o čosi maličké pokúsiť ale nevyrukuje s tým na neho. Mimo to, ťažko sa o tom hovorí cudzím chlapom. Ani sa mu nediví.
„uvidím.“
~*~
Nedokáže o tom hovoriť. Proste nedokáže. Niekde vnútri, v ňom je blokáda. Zvratky slov, ktoré sa nechcú vyplaviť. Prečo je raz plne odhodlaný a o chvíľu stratí pôjdu pod nohami?
Zovrie perinu v prstoch. Je taký slaboch? Predsa nemôže, neexistuje... lenže jeho telo sa chveje, trhá sa už len pri tej myšlienke, že to vysloví nahlas. Ako Akira odišiel, mal pocit, že padla obrovská opona, keď ostal sám s tými policajtmi. A on, za tou oponou samotný a nahý. Obecenstvu sa stačí začať už len smiať.
Nevydrží to. Prečo nestratil pamäť? Alebo ho rovno nezabili? Nechce to mať v sebe. Hlodá ho to a rozpaľuje zvnútra. Chce zabudnú. Tak rýchlo ako to len je možné. Najradšej keby to šlo, by si napálil do hlavy elektrošoky aby to prešlo. Proste to poslať preč! Ďaleko!
Preto tu musí byť sám? V celej tejto izbe? Chcel by ísť domov. Ležať vo svojej posteli. S tým veľkým plyšovým jeleňom. Na ničom inom nezáleží. Len chce byť doma. A rodičia by sa mali teoreticky vrátiť zajtra. Kto vie... ani nemusia chodiť. Nepotrebuje sa s nimi vidieť. Vôbec ich nechce vidieť. Bože, ak sa mu budú prihovárať tak ujde. Nech ho nechajú na pokoji. On vážne ujde. Už má toho po krk. Nemocnice, polície, domova, rodičov. Všetkého. Úplne všetkého čo ide pokurviť v jeho živote, sa pokurvilo. Tak čo iné by mal stratiť?
Akira...
Jeho by mohol stratiť.
~*~
Normálne začína mať strach z toho, čoho je Eiji ešte schopný v jeho prítomnosti spraviť. To bude teraz nejako do neho dorážať aby mu snáď ukázal zadok a oholenie? On sa na to všetko vybodne.
Sediac na verande si pohadzuje jablkom. Neznáša toto počasie. Keď sa na jar až príliš ohreje vzduch a je dusno. Mohlo by spŕchnuť. Vyhodí si jablko, zachytí ho a zahryzne sa do neho. Červené, sladučké. Ani nemôže za Michiom, nie sú návštevné hodiny. A nechce urobiť matke problémy. Bude tu sedieť ako päť peňazí a čumieť na prázdnu ulicu.
Otravné myšlienky. Pošúcha si očko pod sklom slnečných okuliarov.
Takmer mu vypadne jablko z ruky. Prstom si skoro vypichne oko. Rýchlo zdvihne okuliare hore a založí ich do vlasov. No to je...!
„Michio!“ zvolá na tú bielu mátohu nesúcu sa po ulici. Položí jablko na lavičku a prebehne k nemu. Mal pocit, že vidí ducha.
„Čo tu robíš? Prečo nie si v nemocnici?“
„...nechcem tam byť.“ zašomre si popod nos. Je tak bledý a na dotyk horúci. Určite má horúčku.
„Poď dovnútra...“ vezme ho okolo ramien. Len v školskej uniforme, ktorú vyprali. V tej roztrhnutej košeli, ktorá toho toľko pripomína... vydali sa spoločne do domu.
Vážne som ho takto vidieť nechcel. A často krát je to spôsobené tým, že som to zavinil i ja sám...
Komentáre
Prehľad komentárov
Ďalej! Hneď, teraz!
Musela som to čítať na dva krát, pretože včera som nestihla :D ..Jeho Michio.. žeby začínal byť majetnický? Aj keď tam je to "Ja som nikdy nikoho nechcel vlastniť. A rozhodne nie Michia." hmm... Anyway, kapitola bola ako inak než super, ale ja chcem vidieť tú, čo po nej nasleduje >:D
....
(Ange, 22. 8. 2010 15:18)