Osaka love (kapitola III - a budeš v poriadku)
Sedel opierajúc sa o strom v parku. Hlavu si podopieral rukou a premýšľal čo je ešte schopný urobiť pre Michia aby ho dostal na prvý schodík, ktorý vedie z tej temnej priepasti. Nič iné mu nešlo na myseľ. Len tie pochmúrne myšlienky a zelená tráva, do ktorej hľadel. Jeho výhľad mu zničil muž s kosačkou. Tráva mu odletela do váre ako tam sedel. Dokonalý výraz človeka ktorý sa snaží div nie meditáciou premýšľať a prichádza nepriateľ, ktorý sa ho snaží efektom trávy zničiť.
„Čo to do...!“ vypľuje trávu a začne rozhadzovať rukami ako tá tráva lieta všade okolo neho i do neho.
„Vyslobodím ťa! Zlý drak chrliaci zelený oheň!“ Matsuya sa tam dorúti a spraví výkop do vzduchu. Rukami začne hrabať po tráve a potom zaujme pozíciu voči kosačke. Muž s kosačkou, ktorý pokyvkáva hlavou v rytme hudby, ktorá mu prúdi cez slúchatka, chytí rukou kosačku a druhou urobí pästný výpad.
„Protivník!“ Obaja tam začnú šaškovať. Akira pozdvihne obočie a strasie zo svojich čiernych tri štvrťových nohavíc trávu.
„My sme fakt z jednej rodiny?“ usadí sa o kúsok ďalej a znova sa ponorí do svojich myšlienok. No stále mu pohľad uteká na Matsuya a muža s kosačkou. Ah, akoby sa nachádzal vo filme. Veľmajster sa dostal k práci s kosačkou vďaka nejakej prehre alebo zraneniu. Asi začne písať scenáre béčkových filmov!
„Za česť a slávu!“ vykríkne Matsuya a vrhne sa na muža, ktorý sa mu ladne uhne, takže skoční v kope nakosenej trávy.
„Dračí sliz...“ zabrble. Akirovi zaťahá kútikmi až sa rozosmeje. Jeho brat je blázon. Sedemnásť ročné decko túžiace po drakoch, hrdinoch a obdive. Vhodný do divadla alebo ako herec.
„Rozpúšťam sa v dračom slize.“ Akira sa postavil a oprášil od trávy.
„Už ti letím na pomoc!“ rozbehol sa k svojmu mladšiemu bratovi, ktorý predstieral topenie v tráve. Muž s kosačkou kosil všade dookola a zahrabával ho trávou. Akira vzal svojho brata za ruku a postavil. Ten opäť zaujal bojovú pozíciu.
„Ty si vezmi toho vrčiaceho psa a ja toho draka ktorý ho vedie!“ rozkázal a posúval sa ďalej ako v nejakej videohre. Akira chvíľu premýšľal čo má byť ako ten vrčiaci pes.
„Kosačka!“
„Sústreď sa!“ šľahne ho do ramena Matsuya a ukáže dvoma prstami na jeho oči a potom na kosačku.
„Jasné...“ pošúcha si ubolene rameno. Ani nemá čierny pás! Stále si len vymýšľa! Klamár jeden. A to bolelo. A karate je škaredé a nepáči sa mu. Prečo sa neučí niečo iné. Bolí ho to rameno. Čo má ruky vypchaté železom?
„Ale to je železný pes!“ zafňuká Akira a dostane ďalšiu ranu do ramena.
„...mňa nemáš biť!“ zafňuká.
„Odvrávaš majstrovi!“ kopne ho do zadku, na čo sa Akira rozbehne a Matsuya za ním.
„Pomoc! Dračí pes, alebo ktokoľvek!“
Muž s kosačkou sa len usmial a znova začal pokyvkávať hlavou. Chopil sa svojej roboty a kosil ďalej okolo stromov.
„Nechaj ma!“ zakňučal Akira sediac na strome, hádžuc po svojom bratovi listy, ktoré veľa bolesti nepôsobili.
„Prečo nejdeš dobíjať draka a psa? Ja som len úbohý Akira s foťákom!“ hodí po ňom ďalší list z buku.
„Drak!“ Matsuya sa rozbehne, cestou urobí pár skokov, salto a beží ďalej. Že on ho vyťahoval z toho slizu. Teda trávy. On ho kazí. O chvíľu bude vyhlásený za nepríčetného.
~*~
Keď sa nad tým všetkým tak zamyslel. Už konečne v tichu a pokoji, hlboko v parku... Matsuya je asi jediný človek, ktorý ho dokáže tak jednoducho, rýchlo a závratne dostať do iných myšlienok. Okamžite prestal myslieť na Michia a jeho problémy. No niekde v podvedomí, bolo tých myšlienok tak veľa, že ako náhle Matsuya odišiel, znova mu myseľ zaplnilo kopec problémov. K čomu je smiech, keď ho nemôže predať tomu, kto ho potrebuje najviac? Je mu tak tesne, tak úzkostlivo a smutno. Neustále mysliac na Michia ležiaceho v posteli. Na jeho hnev voči nemu. To skutočne pre neho neznamená nič? Len nejakého babráka, ktorý chodí poza školu? Nič viac? Ten jeden deň, ktorý spolu strávili predsa nebol prázdny. Koniec koncov, nezáležalo kto by bol tou obeťou v tú noc v parku. Skočil by tam rovnako. A teraz... ho Michio vyháňa. Ten strach v jeho očiach. Určite tých chlapov poznal. Jeden je stále na slobode. Jeho komplic ako sa dozvedel, nechce uviesť jeho meno. A Michio mlčí a mlčí...
„Nazdar.“ Pred ním sa objavil mladík od zmrzliny. Akira na neho nechápavo hľadel až pokiaľ si neprisadol k nemu na lavičku. Potom sa jeho pohľad stiahol do ľahostajného.
„Počul som o tvojom kamarátovi.“
„To sa nám to rýchlo šíry.“
„Študujem policajnú akadémiu a na stanici mám práve prax.“ Povedal presvedčivo. Nedalo sa tomu ani neveriť. Tá úprimnosť len tak z tej osoby sršala.
„Mimochodom, volám sa Eiji.“
„Akira...“ preniesol po tichu.
„Vidím, že ťa to vzalo.“
„A koho by nie?“ oprel sa o operadlo lavičky a pohliadol na Eijiho, ktorý sedel predklonený, upierajúc sa predlaktím o kolená.
„Chceš mu pomôcť?“
„Nevieš ako veľmi.“ Zatvoril očká pred slnkom, ktoré sa do nich dobíjalo. Tak teplá farba za zatvorenými viečkami.
„...spolupracujem na tom prípade ako praxant. Uviedol si, že druhý chlap takmer okamžite utiekol a že si si nevšimol ako vypadal. Bola tma, a ty si proste nemal čas hľadieť po ňom ako vypadá“
Akira len nemo prikývol. Toto musia opakovať? Nechce na to myslieť. I keby mohol si spomenúť na to ako ten chlap vypadal. Vie len tak priemerne jeho výšku a čo mal oblečené viac nevie.
„Keďže druhý útočník nechce uviesť meno svojho spolupáchateľa, rozbehlo sa vyšetrovanie všetkých jeho známych, rodiny...“
Toto je tak únavné. A čo s tým? Keď ho chytia? Nič sa tým nevyrieši. Možno len časť ale to ostatné ostane hlboko v jeho vnútri pochované. Akira založí ruky za hlavu s povzdychom.
„...ja nie som vyšetrovateľ. Ani keby som vedel, neviem ako na to. Vy sa postarajte o tých hajzlov a ja o Michia. Jediný on môže povedať kto boli tí páchatelia.“
„Lenže Michio je v šoku. Odmieta o tom hovoriť. Psychologičke opakuje, že si na nič nepamätá.“
To sa dalo čakať. Si hádam nemysleli, že im to vysype z rukávu akože mu dieťa na pieskovisku ukradlo formičku a nasypalo piesok do očí.
„Nikoho z vás policajtov nenapadlo, že má strach? Možno sa s niekým zaplietol.“
„Ale napadlo...“ vyvrátil Akirove obavy Eiji.
„Keby si si na čokoľvek ďalšie spomenul, zavolaj mi.“ Podá mu vizitku s menom a číslom, spoločne so znakom polície.
„A vôbec, čo ak si jedným z nich?“ zamračil sa Akira skúmajúc vizitku. Eiji sa len zasmial.
„Pokojne si to over na polícii.“
Eiji s povzdychom sa postavil a vykročil dopredu. Akirov pohľad zastavil na jeho zadku. Fakt je policajt? Policajti majú taký sexy zadok? Čím dlhšie sa díval, tým viac to Eiji cítil až sa na neho otočil. Zamrkal a prešiel si Akiru pohľadom.
„To číslo je súkromné.“ Riekol. Uškrnul sa a kráčal ďalej.
„Čo...čo s tým?“ zvolal vydesene a zároveň v rozpakoch Akira. Vizitka mu vypadla z ruky. Hekticky sa zohol pod lavičku a začal ju loviť. No teda! On si myslel, že... no teda! To je omyl! Veľký omyl! Skoro sa buchol hlavou o lavičku keď dočiahol na vizitku. Znova pohliadol na meno a číslo. Súkromné... to vysvetľuje to, že je praxant a nemôže používať číslo na políciu. Tak zavolá všeobecné číslo 110.
Sediac na zemi sa oprie o sedadlo nie práve pohodlnej lavičky a zahľadí sa za drobným Eijim ktorého má ešte ako tak vo výhľade. Hádam tá poznámka neznamenala, že mu má zavolať ako na rande či schôdzku. Jemne sa začervená a založí vizitku starostlivo do zadného vrecka.
~*~
Pomaly sa postavil z postele. Bosé nohy položil na podlahu a pridržiavajúc sa postele, vykročil k dverám. Večer už dávno padol a tma prikrývala celé mesto. Koľko krát si len hovoril, že vypadne z Osaky. Ako ju nenávidí pre to všetko čo mu vzala. Ale akoby za to mesto len mohlo? Je vinníkom jeho nešťastia? Mestá za nič nemôžu. Mesto tvoria ľudia. To oni za všetko môžu. Otvorí dvere od izby a rozíde sa popri stene k toaletám. Ruka ho nesmierne rozbolela ale ani nepípol. Nechce do svojho zničeného tela pridávať ďalšiu chémiu. Akira sa dnes nestavil. Asi ho vážne odradil svojim postojom aby vypadol. Takto je to lepšie. Začína mať pocit, akoby ho poznal celú večnosť a vedel ho predvídať. Ale tak to vôbec nie je. On ho nepozná, tak prečo by sa mal o neho starať. Ani nie sú kamaráti len chodia do rovnakej školy. A človeku je mnohokrát lepšie samotnému než s usmievavým blázonkom za chrbtom. Čomu sa len tak môže stále smiať? On to nepotrebuje. Nepotrebuje počúvať vtipy a smiech, keď sa necíti dobre a je mu smutno. Nie je z tých ľudí, ktorí sa tak jednoducho rozveselia. Nemôže to prečkať a nedokáže sa s vecami tak jednoducho zmieriť. Keď je smutný, tak je smutný a ťažko sa tomu odoláva. Depresie sú výnimočné. Ale práve teraz jednou trpí a to dosť intenzívnou. Depresiou, strachom a hnevom. Najradšej by to všetko skončil. Zabarikádoval sa v izbe a ušiel oknom. Všetkých tých, policajtov, psychológa... všetkých by ich poslal do hája. Rodičia do teraz za ním neprišli. Vraj nemôžu odísť z pracovného pojednávania. Čo sú to do čerta za rodičia, ktorým je práca prednejšia než on? ani im už nezdvíha mobil.
Občas by bolo krásne odísť a začať svoj život od znova bez minulosti, bez ľudí, ktorí do nej patria. S čistým štítom a novým životom.
Omyje si ruky a utrie sa do uteráku. Všetko ho bolí od tej ruky. Celý pravá polovica tela. Ani výpoveď nemohol podpísať len akúsi machuľu tam zrobil. Po ceste do izby sa oprie o stenu ako sa mu prudko rozbúšilo srdce. Ostane pohľadom na bielej stene naproti. Všetko je také fádne, hlúpe, nemé a choré. Svieti to narovnako. Ako biela stena nemocnice. Všetko v nemocnici je mŕtve i keď sa to tvári ako samotná čistota a život. Nie, nemocnice sú pre tých, ktorí bezpodmienečne umierajú! Umierajú rýchlejšie než ostatní. Sú boľaví a chcú sa navrátiť k životu viac než tí, ktorí ho túžia v úplnom zdraví skončiť. Je to fér? Že človek, ktorý je úplne zdravý, si siahne na život, pretože nechce žiť? A tí, ktorí túžia žiť, umierajú v bolestiach? Je to fér do čerta?!
Rozíde sa ďalej do izby, do ktorej padne ako kameň do vody. A tak či tak, nikomu zrejme chýbať nebude. Možno Akirovi...
Slovíčko tak tiché v jeho mysli vytvorilo pred ním obraz usmievavej tváre a slová, ktoré mu tu pred dvoma dňami riekol. Zabudnúť na to a ísť ďalej. O tom je teda život? O zabúdaní na zlé veci? On to už nechápe. Nevyzná sa v tom...
Koniec koncov takto dopadne asi každý. Ocitne sa v situácii ktorá ho tlačí do kolien.
~*~
„Dobré ránko prajem!“ usmiala sa sestrička s raňajkami na tácke. Položila ju na stolík pri posteli a jemne podrmala spiaceho Michiho krížom cez posteľ.
„Ako ste nám to len zaspal? Hm?“ usmiala sa na Michiho, ktorý veľmi netúžil po tom aby sa dnes musel prebúdzať. Chcel spať a spať až dovtedy, pokiaľ by niekto neprišiel a neoznámil mu, že svet je celkom iný a bezpečný.
„Mám tu pre Vás pochúťku.“
Samozrejme, nejaká kaša s hráškom a čaj. Čo iné by sa dalo čakať. Oprie sa o stenu za posteľou a nechá si položiť tácku na jedálny stolík. Čo vravel. Kaša, hrášok a čaj. To sú raňajky? To je hnus!
Človek by povedal, že keď je Japoncom dostane niečo z mora. Ale nemocnice sa vážne nelíšia vo svojom stravovaní. Hnus ako hnus.
„Ja nie som po operácii. Ani nemám problémy so zažívaním či nejaký nádor. Prečo musím žrať tento hnus?!“ založí ruky na hrudi a ofučí sa. Sestrička sa len zasmeje.
„Ja za to nemôžem. To je jedáleň a nariadenie podľa predpisov pre pacientov.“
„Ja viem, že nemôžete, ale na niekom si to vyvŕšiť musím.“ Vzal do ruky hrnček s čajom. Aspoň, že ten sa dá piť.
„Ale prišlo ti prekvapenie.“ Usmiala sa žena, ktorá mu zaraz začala tykať. Však je tak mladý, a mimo to, kamarát jeho syna? Tak prečo nie?
„Ohaaayooo!“ zvolal spoza zárubne dverí Akira. Vystrčil ruku so zmrzlinovým pohárom. Michimu skoro vypadol hrnček z ruky. Čo do čerta tento tu chce? A nie sú ani návštevné hodiny tak ako je možné....?
Akira s veľkým úsmevom vošiel do izby a položil mu pohár na tácku.
„Zmrzlina na raňajky?“ pohliadol na Akiru akoby mu priniesol kus slona k večeri.“
„...no bielkoviny z vajca a mlieka. Ovocná príchuť ako tupé vitamíny.“ Usmial sa.
„Ale ak nechceš...“ Akirova ruka siahla po pohári ale Michiova ľavačka bola rýchlejšia. Chňapla po poháre ktorý ho chladil. Hnedý pohľad zľadovatel. Jasne dával najavo, že ak sa dotkne jeho zmrzliny tak vykopne!
„A vôbec nie sú ani návštevné hodiny.“ Zašomre vyberajúc lyžičku z čaju a vkladajúc ju do zmrzlinového pohára.
„To je moja okka-san.“ Usmial sa na sestričku, ktorá otvárala okno a vpustila tak čerstvý vzduch do izby.
„To mnoho vysvetľuje.“
„Ako napríklad?“ opýtal sa zvedavo Akira, ale odpovede sa nedočkal. Zrejme slovný obrat.
„Stavím sa neskôr. Po raňajkách ti vymením povlečenie.“ Zanechá chlapcov o samote a zatvorí za sebou dvere. Akira si prisunie stoličku k posteli a nahne sa k Michiovi.
„...už je ti lepšie?“
Prečo sa ho pýta práve toto? Nenávidí tú otázku keď je jasné, že mu nie je lepšie ani omylom.
„Trošku.“ Riekne úprimne. Predsa len... Akira prišiel i keď ho vyhodil. Keď mu vynadal. Prišiel a priniesol mu zmrzlinu. Zanechal mu fotky.
„Prepáč za to...predvčerom.“
„...odpúšťa sa.“ Vezme Michiovi tanier s kašou a pustí sa do nej. Postaví sa a prejde k otvorenému oknu.
„Ako vieš, že to už nebudem jesť?“
„Pretože nebudeš.“ Otočil hlavu na Michia s úsmevom. Tomu skoro vypadla zmrzlina z ruky. Akosi príliš vecí mu dnes chce vypadnúť z rúk. Je tak nestabilná a slabá osoba? Ale tá túžba vziať do pravej ruky ceruzku a nakresliť Akiru v tej žiare ranného bledého svetla. Tá ruka, ktorá trpí a bolí. Tá ruka, ktorá bola pomliaždená. Položí ju voľne do periny. Jeho pohľad padne na biely obväz, ktorý ovíja dlahu. Ľavá ruka drží pohár tak krehko, že sa celý trasie spoločne s ňou.
„Chcel som...“ zatvorí oči, „...chcel som zistiť kde bývaš.“ Akira sa pomaly otočí na Michia ktorý sa celý chveje.
„...šiel som cez park, pretože mi to prišlo ako najkratšia cesta a bol už večer. Všetky tie reči o tom, že park je v noci nebezpečný...“ priložil si k tvári ruku v dlahe. Akira položil tanier na parapetu okna a podišiel k posteli. Vzal Michiovi z ruky pohár so zmrzlinou a položil ho na tácku. Stolík odsunul bokom a zohol sa k nemu. Opatrne mu stiahol ruku v dlahe dole.
„Bol som tam pretože... vždy keď sa moji rodičia hádajú vyjdeme s bratom vonku hrať futbal.“
Vôbec nič na svete nie je dokonalé. Usmievavá tvár, ktorá zažíva doma neustále hádky rodičov. Smutný chlapec, ktorý je osamelý v každom ohľade. I v okolí svojich kamarátov. Ako inak než zvedavosťou usmievavého chlapca sa len mohli spoznať? Nijako. Vždy to tak býva. Ten, ktorý sa ničoho nebojí a neštíti sa ozve prvý. Keby bol iný, skočil by na toho muža v parku? Len keby to bola pravda... to všetko s jeho odvahou. Sú veci, ktoré dokážu zlomiť všetkých.
„...ten, ktorý ušiel.“ Vyslovil nakoniec Michio.
„...podám opis...“ riekol odhodlane. Cítil, že ak bude Akira pri ňom, nikto mu nemôže ublížiť. Ani jeden z tých dospelých, ktorí sa na neho vrhli. Nikto na svete mu už neublíži, pretože Akira je ten, ktorý sa opýtal; čo tu robíš? A zaujímal sa o neho. O jeho existenciu. Taká sila existencie človeka. Začínal mať pocit, že Akiru nezdolá nič. Že vydrží čokoľvek na tomto svete. A to ho ani nepoznal. Ale tá charizma, ktorá z neho unikala po nekonečne, bola akoby nevyčerpateľná.
„Si si istý?“ na Akirovu otázku sa dostala odpoveď prikývnutím.
„Robíš dobre. Musia byť potrestaní obaja!“ zahľadel sa hnedo zeleným pohľadom do toho Michiovho hnedého. Chcel mu dať svoju silu a odvahu. Keby existoval nejaký spôsob ako to urobiť, neváha!
„Hotovo?“ vo dverách sa objavila Akirova matka.
„Nikto tak rýchlo neje.“ Ohrnul nos Michio a opäť sa pustil do zmrzliny.
„Najmä, keď je mrzák.“ Znova zahundral a vynoril lyžičku z napoly roztopenej zmrzliny.
„Tak si to môžeš dojesť pri okne.“ Riekla a vyháňala Michiho z postele.
„Ja sa potom ešte vrátim.“ Zakýval Michiovi a stratil sa so svojim povestným úsmevom za dverami. Zo zadného vrecka vytiahol vizitku. Jeho rýchli krok sa zmenil na beh k automatu, do ktorého hodil pár mincí a začal ťukať číslo.
„Bude hovoriť.“ Oznámil celý natešený Eijimu do telefónu.
„Zavolám detektíva. O dvadsať minút sme tam!“ a zložil. Konečne môže urobiť niečo prospešné. Komukoľvek, nech je to dobré a správne.
A Michio sa z toho dostane. Pretože od dnes tam bude stále stáť ako mohyla. Ako ochranný totem pred diablom a zlom.
Vidíš ten horiaci meteorit na nebi?
„hm...“
„...krásne...“
„keby si povedal, že hviezda...“
„No áno ...“
Komentáre
Prehľad komentárov
niekde do polovice kapitoly som si začala myslieť, že každá z tých zatiaľ troch častí bola základovo úplne iná. ako, relatívne normálna-depresívna-šibnutá... celkom zaujímavé stupňovanie :D ale potom ako nabehol na scénu Michio ma to prešlo. Ja len že to s tou kosačkou bolo geniálne xD nikto iný nepíše do poviedok takéto geniálne šibnutosti. možno práve preto milujem tvoje poviedky najviac :D
a kedy že bude ďalšia kapitola? :P
...........
(Ange, 18. 8. 2010 19:20)