32秒 (stále v pohybe)
Ani sa nedá povedať, kedy sa začalo všetko rozsypávať. Zničil som tak úboho tie posledné sekundy ktoré som mohol stráviť s Kylom. Tak úboho pretože som klamal. Stále som klamal, že to bude v poriadku.
Niekedy nestačí len klamať. Treba si vynútiť riecť lži, že je pravdivá. A takto som to ťahal ďalej a ďalej... mal svoju hlúpu nádej...
Skurvených tridsať dva sekúnd...
Kyle sa div nevliekol po zemi. Nevládal a to bolo väčšine chlapov jasné. Mal nutkanie niekomu vyskočiť na chrbát a nechať sa niesť. Problém bol i vo vode. Ako hlupák nešetril a už ju spotreboval. Nikto nebol ochotný sa s ním o vodu podeliť. A keď mu dal Evan napiť, skoro sa neovládol a všetko mu vypil. Tak si vyslúžil strašne nepríjemný pohľad modrých očí a zúrivú nadávku, ktorú Kyle ešte nepoznal. Priradil ju vojenskému žargónu.
Hnusné, odporné Africké slnko, ktoré priam z neho robilo sušenú slivku. Neskutočná horúčava štyridsiatich piatich stupňov, kedy človek potrebuje vodu viac než čokoľvek. Nedalo sa to ničomu prirovnať a Kyle začínal ľutovať každé zo svojich zbrklých rozhodnutí. Jeho hrdosť, ktorá ho dohnala až sem, zatiaľ čo mohol sedieť v chládku a popíjať niečo dobré a chladené. Jeho najväčším problém by bola sonda v tvare osy, ktorá ho má potrebu skúmať.
„Prosím...“ zamrmle unavene a vyšťavene. Cíti ako mu krv hustne a nevládze sa ani hýbať. Jeho pery sú rozpraskané a ako náhle zaveje horúci vietor, vnesie mu do krvavých rán na perách piesok. A vtedy je to na zbláznenie. Už si dal cez tvár i kus látky, ktorú mu ponúkol akýsi vojak ale nedalo sa mu to cez to dýchať. Teraz vie, že byť vojakom nie je len o svaloch. A ktokoľvek sa môže smiať, že chlapi chodia do armády len preto, že ich nikam nevzali a podobné drísty. Tak by ich poslal sem. Všetkých tých kufríkových ľudí ktorí voňajú tristo dolárovými voňavkami a denne sa v noci vyvaľujú na vodnej posteli, ťahajúc do seba vodnú fajku. TOTO stojí ich pozlátko doma. Drina vojakov, ktorí sa snažia udržať niečo ako mier. I keď násilným spôsobom. Práve to, že teraz nejaký tučniak ležiaci na lehátku v bazéne, ktoré sa stále prevracia a tučniak splýva ku dnu, môže chlípať kokos s drteným ľadom, majú na zásluhe oni. Bez ako takej vojnovej obrany, by už nebol žiadny tučniak, ktorý by z pohodlia gauča poza ventilátor sledoval správy z bojových línií.
No nikto nemal snahu Kyla počúvať. Vďaka Evanovi kráčal tam kde kráčal, nebola to ich starosť. Ak nevládal tak proste nevládal.
„To ma tu necháte skonať?“ padol kolenami do piesku. Už ani nebolo možné udať akej farby má vlasy a pleť. Bol tak opečený slnkom, že mohol byť rád, že ho nezoškvarilo do červena. Hnedý a prakticky piesková farba na všetkom. Predtým frflal na oázu, že aké tam je horúco a koľko hmyzu tam je. Teraz by si tam bol schopný postaviť i malý domček.
I tak má pocit, že o chvíľu, začne vykašliavať piesok a miesto krvi mu budú kolovať nejaké tmavé, uschnuté hrudy, ktoré sa dostanú do srdca a vtedy nastane zástava a on umrie. A keď už tento svoj údel rozoberal vyše troch minút ako sa plazil po horúcom piesku až sa mu nakoniec podarilo postaviť a ťahať sa s podlamujúcimi kolenami, jeden vojak mal toho akurát dosť. Priam že mu nestrčil fľašu s vodou do huby. Kyle veľkými glgmi pil tú i tak teplú tekutinu, ale stále to bolo lepšie než nič. Zrazu sa zastavil a vrátil fľašu mužovi. Ten si ju zazátkoval poriadne a uložil za opasok kde mal oviazanú bundu, aby mu slnko nevytiahlo všetku vodu z fľaše.
„Evan?“ začal sa rozhliadať. Ako niekto môže chodiť v tých ťažkých topánkach i v piesku? Ako vôbec môže nejaký Angličan, ktorý žije div nie vo vodopáde, dokázať prežiť tu? Kde do hajzlu je Evan? Všetky tváre sa obracali k zemi. On má halucinácie? Zhrozene začal utekať. Ani nevedel odkiaľ mal toľko sily. Pred ním sa stála mihala veľká hora nad ňou podivne víriaci horúci vzduch. Kyle utekal až vrazil do veľkého černocha, ktorý sa zastavil. Otočil otrávene na neho hlavu.
„Mladý, kruci... čo to robíš?“ Kyle rozoznal v tom fatamorganickom ošiale americký prízvuk. Len cúvol a otočil hlavu.
„Hej! Šéfe, mám pocit, že má fatamorgánu!“ zvolal černoch kamsi, kde Kyle nevidel nič len víriaci vzduch a polo postavy od pásu dole. Od pásu hore bol samí víriaci horúci vzduch.
„Nepochopím, prečo nevycvičený tajtrlík ako si ty, sa ťahá niekam ako sem...“ nepoznal ten hlas, ale horúce ruky sa chytili jeho tváre. Nevidel mu do tváre, stále len hlúpe vírenie vzduchu. O chvíľu na Kylovej hlave pristalo niečo chladivé. Pár pramienkov stieklo po jeho tvári. Niečo mu chladilo príjemne hlavu. Až mu to vhnalo do tváre úsmev. Obraz sa začal vyjasňovať. Pred ním chlap so šieltovkou na hlave, ktorá mu tienila oči.
„Si v poriadku?“ dostal hneď akési podivné priateľské pofackanie po tvári. Ktoré ani nebolelo. Kyle zamrkal a vydýchol. Až potom uvidel, keď sa muž od neho otočil, že na ramene mal zopnutá pásku s červeným krížom.
„Hmmm...“ prejde mu cez pery a pridrží si mokrú látku na hlave. Ani nechce vedieť čo to bolo, čo mu napustil do tej látky. Je to studené ale divne to zapácha. Určite nie pitná voda. A dúfa, len, že nie výkaly. Všetko by bolo studenšie než štyridsať päť stupňov. Isto je viac.
„Šľap...“ ucíti ruku, ktorá ho tlačí dopredu. Tak sa rozchodí a otočí hlavu držiac si stále tú látku na hlave. Evan.
„Kde si bol?“ stále ho tlačí dopredu. Ale konečne sa môže aj usmiať, že Evan si na neho aj spomenul.
„O chvíľu budeme na mieste. Tak sa daj dokopy.“
„Bude tam nejaká osada, alebo nejaký útulok, či niečo také...?“ to ho musí takto tlačiť pred sebou?
„Môžeš ma prestať tlačiť?“ otáčal stále hlavu na Evana, ktorého opálenie akosi zvláštnym spôsobom míňalo. Stále mal ten svoj bledý nádych kože. Ako on robí všetky tieto triky? To sa niečím natiera alebo čo?
„Vieš, že si takto strašne sexy? So slnkom v očiach, a ten výraz, a tá piesková farba vlasov... no proste...“ Evan ho popostrčí, až Kyle zavrávorá a skoro spadne.
„však idem, idem...“
~*~
Kyle div nepadol na zadok, keď prechodili dunu, ktorá sa týčila až príliš moc na jeho vkus k nebu. Takmer zošedivel, kým sa tam dostal. Vonku sa začalo stmievať a tak konečne dostal nejaký výboj do svojho tela, ktoré sa schladilo. Avšak zvyčajom v púšti býva teplotná inverzia. Cez deň štyridsať v noci mínusové teploty. Bolo skutočne bezpečné sa dostať do nejakého úkrytu. Lenže to, čo Kyle uvidel, sa zdalo byť väčšie než nejaká osada, alebo dedinka. Na Africké pomery to vypadalo až príliš inteligentne.
„Čo to je?“ ukáže na mestečko rozliehajúce sa za dunou, akoby v Afrike skutočne každú zimu snežilo. Ako to tam vyrástlo? Uprostred piesku a ničoho? Kde sa to tam vzalo? Nedostalo sa mu odpovede. Vojaci tiahli dole dunou smerom k mestu. Znova tá ruka, ktorá ho tlačila dole.
„Ale no tak, to je nutné toto?“
„Áno baby, je...“ šepne mu pri ušku Evan. Kyle sa len usmeje a spomalí aby ho Evan tisol viac. Nejakým podivným spôsobom mu to robí dobre. No predsa len, toľká pozornosť po toľkých dňoch od Evana? To sa často nevidí.
„Kde to vlastne bombardovali?“ opýta sa nakoniec, keď zlezú dunu.
„Pár kilometrov odtiaľto.“
„Od tohto mesta?“
Ako odpoveď sa mu dostane len prikývnutie. Zaujímavé, len čo uznať.
„No a... no... tí ľudia v tom meste sú nejakí naši spojenci alebo tak?“
„Počul si o technikou proti technike?“ Kyle len vykriví ústa, robiac sa, že premýšľa.
„Mo-žno...“ natiahne.
„...Takže nemáš páru.“ Zavrtí brunet hlávkou až padne z nich naviatí piesok.
Evan si napraví zbraň na ramene. „...vieš predsa, že diktátor, útočí rozhodne len technikou. Posiela svojich vojakov len tam, kde je nemožné útočiť androidmi.“
„Vysoká teplota a chlad?“ Evan prikývne.
„Tak preto Afrika...“ Kyle ho štuchne do ramena.
„To je chytré. Môj frajer je formát...“
„Ak neprestaneš kecať tak bude ex...“ Evan vykročil rezkejšie dopredu. Kyle omámený pocitom úžasu, si konečne uvedomil Evanove slová. Pobehol dopredu aby ho dohnal. Ale predsa len, také teploty pre stroj nemôžu byť problémom. To skôr pre ľudí. Len má taký pocit, že Evan narážal i na iné schopnosti púšte a snehu. Príroda si poradí s plecháčmi. Piesok v obvodoch? Skrat z vody? Kto vie, čo tým myslel.
~*~
Z diaľky sa zdalo mesto ako pusté a neobývané. Nevidel tam ani kúsok zelene. Lenže ako vkročil cez brány do toho betónového kráľovstva uprostred piesku, zazrel i podivné zelené rastlinky. Možno rastlinná genetika? Kto vie čo to bolo. Ale z vlastnej skúsenosti sa rozhodol vyhnúť akémukoľvek styku s rastlinami akýmkoľvek spôsobom. Mesto bolo tmavé, svietilo len zopár pouličných lámp. I tak vôbec nechápal ako sa to mesto zjavilo. Možno spod zeme len tak vyrástlo. Možno je to stratená Atlantída. So zdvihnutou hlávkou oproti nočnému nebu, s úžasom v očkách, kráčal vedľa Evana. Pôjde už len za ním. ak to bude treba, tak sa k nemu pripúta.
„Toto mesto, je niečo ako skladiskom. Továrňou na stroje.“ Kyle mlčky načúval Evanovmu hlasu, ktorý mu zdeľoval informácie. Rozhodol sa, že ich bude vstrebávať ako suchá zem vodu. Už nechcel pochybiť a prejaviť svoju neznalosť. Tá sa nedá ospravedlniť vtedy, keď mu niekto celý čas tlačí informácie do hlavy.
„Takže toto mesto sme dobili my?“ Mal chuť si povyskočiť a šialene sa začať smiať na celé ulice. I takéto drobné víťazstvo bolo veľkým víťazstvom. Jedného dňa! JEDNÉHO DŇA diktátor padne z toho svojho pofidérneho trónu na zobák a hneď v ten okamih i dozobká. To bude okamih, pri ktorom by chcel byť. až sa bude plaziť po zemi a plakať, že čo to on za nešťastný zemepán. Pomädlí si ruky a na to zastane pred budovou ktorá je slabo osvetlená.
„Čo tu chce tento?“
Jeho víťazoslávny výraz padne dole a ruky pozdĺž tela. Pred ním tá nepríjemná osoba fajčiaca cigaretu, upierajúc sa o stenu.
„Čo tu robí? Evan? No? Prečo tu je?“ začínal byť zúfalý, keď sa nedozvedel prečo ten blbý, hnusný, úchylný, zlý Corrado stojí pri stene víťazoslávnej budovy! On je zradca, je zlo!
„...no myšička... len pokojne.“ Opäť ten povýšený tón, ktorý unikal zároveň s namodralým dymom.
„Každý má istý moment na výber nie?“
„To mi chceš povedať, že si si vybral čo?“ Kylova tvár sa stiahla. Neveril mu ani jediné slovko a nikdy ani nebude.
„...no, že ma prestáva baviť byť raz tam a potom tam a snažiť sa byť pri tom na dvoch miestach naraz.“
„Preto existujú mobilné telefóny a satelity.“ Corrado sa uškrnul a zahasil cigaretu o múr. Podišiel ku Kylovi a pobúchal ho po ramene.
„Ten chlapík má čosi do seba... za to že je ako vešiak na klobásky...“ stisne Kylovi svaly na ramene. Vytrhne ruku z Corradovho zovretia. Na čo sa Corrado zasmeje a vydá sa preč.
„To vážne chceš s ním spolupracovať?“ opýta sa naštvane Evana, ktorý stále mlčí. To mu je za spoločnosť. Namyslený hulvát Talian, a druhý tichý, pokojný Angličan. On bude kričať a kopať, nech ho už niekto vníma a venuje pozornosť, keď chce riešiť vážne veci.
„Si hladný?“
„Ako stádo vlkov.“
„Svorka...“ opraví ho Evan.
„...to je jedno...“ riekne Kyle držiac sa za brucho, v ktorom sa to pomieša a zaškvŕka.
„Nie je.“
„Prestaň ma stále opravovať.“
„Nemôžem...“
„Evan!“
„Čo?“
„...nechaj stádo vlkov...“
„Svorka...“
„Stádo...“
„Svorka!“
„Stádo!!!“
Posledné slová sa stratia v tme ulice. Len jeden pár červených očí, tiahnuci z tmy, sledoval ich cestičku a načúval slovám, ktoré stíchli v tme.
Zrazu som si uvedomil. Že sa dá vojna tiahnuť po boku s Kylom. I keď som sa snažil ho udržať mimo tento blázinec. Kde bude vo väčšom bezpečí ak nie v jeho jadre, kde je natoľko všetko v chaose, že si ho nikto nevšimne? A možno je to šťastím... nikto nevie.
Komentáre
Prehľad komentárov
Tak na toto som tak dlho čakala... úžasné 32 sekúnd :D čo tam robí baka Corrado?
...a kedy bude ďalší diel?
.....
(Ange, 18. 9. 2010 9:52)